Fosilia

Už dlhé roky sa v priebehu rôznych rádobyvýhodných akcií mobilného operátora stávam vlastníčkou prístrojov s mnohými funkciami a manuálmi dlhými ako rodokmeň nášho suseda ( psa, samozrejme ). Tie nekonečné možnosti využitia sú láskavosti z mojej strany nevyžiadané, pretože so železnou pravidelnosťou požívam len telefonovanie, SMS a budík.

Môžem fotografovať... Hurá! Ďakujem, netreba, mám lepší foťák. Tak akosi prirodzene, ako nepociťujem potrebu mať na práčke privarenú dvojplatničku na varenie, necítim potrebu fotiť telefónom.

Môžem počúvať hudbu... Nerada chodím po cestách ako nahluchlý zombie, ktorého každú chvíľu môže zraziť auto. Na ulici rada počúvam jej vlastné zvuky, krik, brzdy, čvirikanie vtákov, brechot psíkov a susediek - nechcem sa izolovať od sveta okolo seba.

Môžem si prenášať maily a obrázky... Nie som burzový maklér, ani agent tajnej služby. Moja pošta počká, kým si sadnem za stôl a rozhodnem sa pracovať. V kľude.

Môžem mať polyfonické zvonenie najnovšieho hitu... Veľmi pekne ďakujem, ale prečo  už nie radšej zvuk hasičskej sirény? Veď nech všetci v reštaurácii počujú, že so mnou niekto chce hovoriť.

Toto všetko môžem mať, v nádherne krehkej krabičke. Keď mi takáto posledne spadla spolu so spismi zo stola, zostala z nej hromada drobných súčastiek, z ktorých som vylovila SIM kartu a zbytok som predala za 300 korún v najbližšom pohrebisku mobilných telefónov.

Imidž je mi nanič, takže teda pôjdem a kúpim si to lacné voľačo, čo má len pár základných funkcií, ale má veľký display, je pádu a vode vzdorné. Ak budem chcieť, aby bol kúl, uštrikujem mu farebný kabátik.

Back to basics!