Fosilia

V priebehu týždňa som dvakrát musela volať 155, aby niekam odniesli spoluobčana neschopného chôdze. Krásny bol obzvlášť prvý prípad.

Prichádzala som domov a jedným okom som kontrolne mrkla na naše auto, či má ešte všetky štyri kolesá, keď si len tak samo nestrážené stojí na parkovisku. Zarazilo ma, že som spred neho uvidela trčať dve gumené čižmy. Vybrala som sa bližšie a tie čižmy pokračovali pančuchami, potom zababranou sukňou a vetrovkou. Chýbala však tomu hlava. Pri bližšom pohľade sa však niečo , zaliate penou z úst a nosa, objavilo hlboko v golieri.

Myslela som, že je mŕtva, ale potom pohla prstom na ruke. Tak som zavolala 155. Nebola som v stave sa jej dotknúť rukami, ani za cenu, že by mala zapadnutý jazyk. Niečo tak špinavé, napoly rozložené už za živa som snáď ešte ani nevidela. Vybrala som sa do bytu po gumené rukavice, s tým, že sa ku nej vrátim dole a vyčistím jej papuľu od zvratkov, pretože ústa to už dávno neboli. Keď som ju pri navliekaní rukavíc pozorovala zhora, zbadala som jej kolegyňu. Prišla, zľahka ležiacu  nakopla, potom jej s kľudom vykradla igelitku a išla ďalej. Solidarita ľudí v núdzi, zrejme. Našťastie v tej chvíli dorazila sanitka aj policajti. Dámu priviazali na nosítka a odviezli.

Dnes som ich volala k ďalšiemu. Je to pocit totálnej bezmocnosti a úplnej zbytočnosti tohoto konania, pretože viem, že aj keď ich dnes zachránia, zajtra sa doriadia úplne rovnako a nakoniec tak aj zomrú. Nie je to potom vlastne jedno?